Je  už celkom zaužívaným vzorom, že knihy z Young teen žánru často obsahujú traumu, rodinné tragédie, hrdinovia majú samovražedné sklony a osobné problémy.  Je však pomenej takých, ktoré hovoria o psychických a fyzických hendikepoch. 

O prosopagnózii som nikdy nepočula, a táto kniha mi dala malý základ, ale aj smutnú predstavu o tom, aké musí byť ťažké žiť s tvárovou slepotou. Už len obálka knižky vám napovie aký je to pocit, dívať sa ľuďom každý deň do tváre a nespoznávať ich.

Hovoriť o obezite, to chce tiež riadnu dávku odvahy. Napriek tomu, že ide o (bohužiaľ) celkom bežnú chorobu, spoločnosť sa k nej stavia inak ako k ostatných diagnózam.
V prípade obezity ľudia úplne zatracujú schopnosť empatie. Vidia problém, nie však jeho príčiny.

Je možné, že sa  spisovateľka inšpirovala skutočnými príbehmi. Príbehom mladej tanečníčky Lizzy Howellovej a možno aj príbehom ženy z  New Yorku (z roku 2015), ktorú museli za podobných podmienok ako Libby vyťahovať z domu záchranári. Siahla som po knihe v nádeji, že by autorka urobila premiéru do takejto ťažkej témy. Preto ma trocha zamrzelo, že kniha sa k tejto udalosti vracia iba v retrospektíve. Napokon sa väčšina deja odohrávala na strednej škole a v uliciach mesta. Libby sa k svojmu uväzneniu v dome vracia už iba vo svojich spomienkach. Ale aj tých pár spomienok dalo knihe sivý nádych depresívnosti.

V mnohých recenziách som čítala, že čitateľov kniha nudila, lebo sa v nej vlastne nič veľké neudialo. Každý príbeh nemusí mať melodramatický spád. Nepotrebuje hysterické postavy, náhodné úmrtia alebo samovraždy. Nemusí sa s nami zrútiť lietadlo ani nemusíme spadnúť do kanálu aby sme zažili niečo, čo s nami otrasie. Do tých skutočných splaškov nás ťahajú častejšie ľudia, než tragické náhody.

Príbeh bol konzistentný, mal sympatické postavy a aj keď sa venoval smutným téma, tak som sa neraz pri čítaní pristihla pri tom, ako sa usmievam. Zvolené témy boli vážne, príbeh predsa troška naivný. Za tie témy som ale nesmierne vďačná pretože aj keď žijeme vo svete, kde máme všetky informácie na dosah ruky, s ignorantstvom a nepochopením sa stretávame každý deň.

Libby a rovnako aj Jack brali svoje problémy často s humorom a nadhľadom. Obaja viedli vážne, ale najmä vtipné vnútorné monológy, preto bolo čítanie častejšie zábavné než smutné. Pasáže s Jackom som si užívala najviac. Boli nenútene vtipné, občas bizarné, a spolu s ním v príbehu často hviezdil aj jeho malý brat Dusty. Libby ma ako charakter prekvapila tiež. Od postavy, ktorá má problémy so svojím vzhľadom a nepochopením zo strany okolia by ste očakávali sebaľútostný a tragický postoj k životu (s akým sa v školskom prostredí stretávame najčastejšie.) No práve naopak. Libby sa snažila nestavať sa do pozície obete, dívala sa na veci s nadhľadom. Kritika okolia bola pre ňu prežitok, a aj keď bola vnútri krehká, navonok to nedávala na sebe poznať a tým vedela inšpirovať a prekvapiť iné postavy v príbehu.

Spolu s jej príbehom, nám autorka podsúva dôležité životné posolstvo. Je príjemné keď vás majú ostatní ľudia radi, nie je to však dôležitejšie ako to, že sa máte radi a akceptujete samých seba. Pretože v konečnom dôsledku si človek musí vždy pomôcť sám.

U Jacka a Libby je od začiatku jasné, kam sa bude ich vzťah schyľovať. Postavy k sebe charakterne ladili svojimi jemne drzými povahami. Nie je to vášnivo romantický príbeh, ktorý končí bozkávaním v daždi. Je to obyčajné a citlivé rozprávanie o hľadaní človeka, ktorý nám bude rozumieť. 

Nechcem vynechať ani fakt, že sa mi páčilo záverečné poďakovanie od autorky, ktoré ma zahrialo na duši a dalo v mojich očiach knižke povestnú bodku.

Ak sa vám páčilo Eleanor a Park, oceníte aj knihu Vesmír na pleciach. Jej príbeh je podobný nielen rozpačitou romancou a narážkami na seriály a knihy, ale aj tým, že si ju môžete prečítať viackrát a vždy v nej nájdete niečo nové.