Úvodne strany patria mladej žene Ľudmile Ignatenkovej, ktorá prišla o svojho manžela, ktorý hasil výbuch.

Autorka nečaká a nepripravuje čitateľa na hrôzu a strach, lebo ani oni nečakali na strach, aj keď ten bol všade. Miešal sa spolu s atómami vo vzduchu, vo vode, v pôde.

Popáleniny a odlupujúca sa koža, malátnosť, problémy s krvou - toto a mnoho iného je úvodným slovom pre túto knihu.

Svetlana Alexijevič, ktorá je nositeľkou Nobelovej ceny za rok 2015, v tejto knihe dáva do popredia Bielorusko. Ľudia, ktorí boli zasiahnutí, neboli presťahovaní do Česka, Nemecka alebo Poľska, ale do Bieloruska, ktoré aj po toľkých rokoch od havárie, má mnoho kilometrov štvorcových lesov zamorených a nedokáže svoju pôdu využiť tak, ako mohol pred výbuchom.

Teraz už nebude nič rovnaké. 26. apríl nezmenil životy len ľuďom na Ukrajine, ale všetkým ľuďom.

V rokoch Veľkej vlasteneckej vojny zničili nemeckí fašisti na bieloruskom území šesťstodevätnásť dedín spolu s ich obyvateľmi. Po Černobyle prišlo Bielorusko o štyristoosemdesiatpäť dedín a osád, sedemdesiat z nich ostalo naveky pochovaných v zemi. V čase vojny zahynul každý štvrtý Bielorus a každý piaty dnes žije na kontaminovanom území. Ide o 2,1 milióna ľudí, z nich sedemstotisíc deti. (str. 7, druhý odsek)

Černobyľská modlitba nie je o Černobyle, je o ľuďoch, o ich každodennom živote, ktorý bol úplne iný predtým a teraz. Svetlana Alexijevič nám neponúka fakty, ale príbehy ľudí, ktoré vo mne vyvolali strach, aký dokáže byť človek oddaný a zaslepený. Príbehy ľudí, ktorí ráno orali a sadili na poliach, ktoré boli životu nebezpečné; deti sa kúpu vo vode v potoku a okolo nich prechádza vojenská obrnená technika a ľudia sa cítia bezpečne. Nevedia o ničom, čakajú a žijú, sledujú televizór, či nebude Gorbačov dačo hovoriť - o bezpečnosti a oddanoti vlasti.

Reportážna literatúra nie je jednoduchá, ale ani zložitá - je to obraz našej spoločnosti, sú to skutočnosti, v ktorých žijeme.

Som rada, že aj my, Slováci, si dokážeme sadnúť a vziať do rúk knihu, o ktorej si myslíme, že sa nás netýka, lebo sa to deje v Afrike alebo preto, že sa to stalo ešte minulé desaťročie.

Dôsledky Černobyľskej havárie budeme ešte dlho pociťovať ani nevieme ako. Rakovina, ktorá trápi už malé deti, problémy s krvou a preplnené nemocnice - to všetko spôsobila chyba človeka - záhubu iného.

Ľudia neraz hovoria:,,Len tak z ničoho nič sa mi zvyšovali biele krvinky." Alebo:,,Toľko mladých zomrelo na rakovinu, nenormálne niečo..."

A ja si vtedy spomeniem na 26. apríl 1986 a v duchu si poviem, že už nikdy nebude nič tak, ako bolo predtým.

I v 21. storočí je hovoriť o Černobyle a jeho vplyve na nás niečo tabu. Veď sa nič hrozného nestalo; Ale, prosím ťa, aký Černobyľ?

Príbehy ľudí, ktoré sa nachádzajú v tejto knihe, sa nečítajú ľahko - túto knihu nepreletíš len očami, ale pomaly, slovo po slove vnímaš to, čo ľuďom vtedy ušlo. Premýšľaš, v hlave ti behajú rôzne myšlienky, zalieva ťa nie len strach, ale aj bezbrannosť a zlosť na tých a oných.

To všetko znamená čítať Černobyľskú modlitbu.