Dilógia Cat and Mouse rozdelila čitateľský svet na dva tábory - jedni ju milujú, druhí by ju najradšej vymazali zo zemského povrchu. Je pravda, že toto naozaj nie je čítanie pred každého. Pred čítaním si odporúčam prezrieť všetky upozornenia, ktoré nájdete hneď v úvode oboch kníh. Teraz sa viac pozrieme na druhý diel dilógie, ktorý v slovenčine vyšiel pred niekoľkými týždňami.
Hunting Adeline v podstate začína rovno tam, kde skončila prvá časť Haunting Adeline. Hoci obe knihy na seba nadväzujú, každá z nich mala pre mňa úplne inú atmosféru a primárne sa venovala inej téme. Priznám sa, že si nie som úplne istá, ako mám dvojku hodnotiť. Príde mi divné o nej povedať, že sa mi páčila, keď si spomeniem na všetko zlé, čo sa tu udialo. Zároveň však nemôžem povedať, že by sa mi nepáčila, pretože príbeh ma zaujal.
Haunting Adeline je rozdelená na dve časti. Prvá časť bola zameraná na obchodovanie s ľuďmi (čo nie je spoiler, pretože jednak to už čitatelia jednotky vedia a zároveň na to upozorňuje aj anotácia). Pripravte sa na to, že autorka nič neskrášlila, práve naopak. Tak nejak tajne som dúfala, že našich hrdinov aspoň trochu ušetrí, ale nie. Nešetrila ani ich, ani nás čitateľov. Táto časť bola temná, krutá, drsná, surová, bolestivá, plná násilia, nebezpečenstva, beznádeje, nespravodlivosti. Miestami to bolo naozaj náročné čítanie a ja som musela na chvíľu knihu odložiť, nech to všetko spracujem.
Druhá časť sa venovala vyrovnávaniu sa s traumou. Adeline nikdy nebola žiadna krehká kvetinka, ale to, čím si prešla, by poznačilo každého. To, že Zade urobí všetko pre to, aby ju zachránil a ochránil, nebolo žiadne prekvapenie. Skôr ma prekvapilo, akú trpezlivosť prejavil pri jej zotavovaní. Netlačil na ňu a doprial jej čas, aby všetko spracovala a opäť sa postavila na vlastné nohy. Zároveň to však stále bol starý ,,dobrý” Zade, ktorého sme spoznali v predchádzajúcej časti.
Ich vzťah bol dlhý čas v úzadí a prím hrali iné zápletky. Nemusíte sa však báť, ani tentokrát nechýbali poriadne horúce scény, aj keď sme si na ne museli počkať. Zade a Adeline neboli ,,tradičný” pár a mnohí ich vzťah označili za toxický. Napriek tomu, že sa vymykali určitému ,,normálu,” si osobne myslím, že ich láska bola citeľná. Obaja boli svojím spôsobom šialenci a keď im to takto vyhovovalo a boli spokojní, tak prečo nie? Každý je strojcom svojho šťastia.
Na záver by som rada poprosila čitateľov, aby sme sa vzájomne rešpektovali a neurážali. Je v poriadku, keď ste si knihu zamilovali i keď ju nemáte radi. Netreba zabúdať, že ide o fikciu a rozumný čitateľ vie odlíšiť výmysel, fantáziu od skutočnosti. To, že sa nám v knihe niečo páči automaticky neznamená, že by sme to chceli alebo schvaľovali aj v reálnom živote.