Pomaly budovaný horor Jacka Ketchuma ponúka, ako i jeho predchádzajúce dielo
Dívka od vedle, atmosférické a nie príliš náročky explicitné dielo žánru, ktoré viac ako na naturalizmus v celej dĺžke spolieha na budovanie psychologizácie hlavných
postáv, mrazivú gradujúcu atmosféru, či inotajové prvky.
Ako je spomenuté vyššie, Ketchum v tomto diele nevsádza na rovnaký postup, aký
použil napríklad v diele Po sezóně. Práve toto dielo hýri od expozície silne
explicitným, násilným a naturalistickým popisom scén, zachádza až ku gore prvkom
a autor sa nebojí na tejto vlne vyrozprávať celý dej. Naopak, tu sa stretávame s
absolútnym opakom - pre neskúseného čitateľa by sa dokonca mohlo zdať, že
expozícia diela je zbytočne dlhá, pomalá a zaberie skoro jednu tretinu deja, čo však
nie je tak úplne pravdou. Realitou je, že autor sa snaží o skutočné zobrazenie
pomerov malého mestečka, jeho zaužívaných zvykov. Chce ťažiť z komornosti
daného miesta a z až určitého genius loci amerického zapadákova a zároveň naplno
rozvinúť príbeh hlavnej postavy, či resp. postáv, čiže buduje plastickosť charakterov
a to ihneď vo viacerých stupňoch. Chce teda u potenciálneho čitateľa vyvolať určitú
spolupatričnosť, pocit empatie k hlavným postavám, čo logicky nie je možné urobiť
inak, ako skrz podrobné budovanie ich charakteru, či života.
Zaujímavé je nielen to, že postavy v Ketchumových dielach celkovo nie sú stoici
s neuveriteľnými schopnosťami, ale bežní vystrašení jedinci z radov ľudu, ale predovšetkým to, že sa správajú ako žijúce a mysliace bytosti. Nie sú vykreslení plocho, ako to často na pôde tohto žánru býva, ale veľmi komplexne, s farbistými vlastnosťami, či zápornými alebo kladnými, je im venovaný dostatok priestoru. Často sám horor ustupuje do úzadia kvôli budovaniu určitého, skoro psychologického románu, ako je to i v tomto prípade, pričom samotný horor je už často iba koncové zavŕšenie, či autorova alegória.
Ketchumove postavy sa teda často vyrovnávajú s neľahkou minulosťou, riešia vzťahové otázky, otázky vlastnej rodiny, ťažkého detstva a dospievania, šikany, prvých vzťahov a iných. To všetko na pozadí explicitnosti, či ako v tomto prípade náznakovosti a tenzie hororu. Autor nechce tvoriť hlúpy a prvoplánový horor na objednávku, ale komplexné dielo, ktoré možno aspoň minimálne interpretovať po viacerých stránkach a ktoré necieli iba na naivného čitateľa. Spomínanú tenziu autor vkladá i do krátkych, či do veľmi neosobne sa tváriacich dialógov postáv, či ich zvláštnych (a na prvý pohľad creepy) činov. S tenziou a gradáciou autor pracuje vždy výborne, čo však zaujme rovnako je humor. Ketchum vo svojich dielach implementuje situačný či ironický humor do dialógov veľmi často, čo znova pomáha k už popisovanému obľúbenia si hláškujúcej postavy čitateľom alebo k celkovej dynamike textu.
To, čo by sa však predsa len dalo vytknúť, je hororová pasáž v závere. Nie je síce stopercentne predvídateľná a nepôsobí lacno, nepôsobí však ani veľmi realisticky. Ak by chcel autor tvoriť dielo vo fikčnom svete s tematizáciou duchárskej problematiky, bolo by to v poriadku. Ak však vezmeme do úvahy, že tento horor mal byť stavaný na reálnom zle vo fikčnom svete, už samotné vyvrcholenie nie je tak zrozumiteľné. Zároveň z neho jemne, a naozaj iba jemne, ale predsa, cítiť inšpiráciu jedným z Kingových diel. Pre nevyzradenie podstatného momentu z diela však neuvediem ktorým.
Nič to však nemení na fakte, že Ketchum sa právom teší tak veľkej popularite, predovšetkým za veľkou mlákou. Jeho diela (i keď podradnejšieho a pre kritiku nižšieho žánru), sú písané dynamicky, s jednoduchým narátorom, čitateľsky atraktívne, zároveň sa však autor z čitateľa nesnaží robiť hlupáka. Knihy nie sú naivné či predvídateľné, dokonca obsahujú často mravné či reflexívne idey a sú schopné si udržať i atmosférickú mrazivosť.
Záverečné hodnotenie: 4,5 / 5 *