Relatívne čerstvá fantasy trilógia z pera Joea Abercrombieho, dnes už veľmi známeho mena na poli žánrovky, primárne pre jeho prvotinu Sama čepel, úvodným dielom Půl krále otvára potenciálnemu čitateľovi mýtický archetypový svet, ktorý sa až podozrivo podobá na ten vikingský. Hlavný hrdina - kráľ Jarvi - prechádza skrz všetky typické fantasy motívy - od zrady, podceňovania a bezmocnosti, až po prezretie, spoločenské uznanie i chápanie seba a svojej jedinečnej identity.
Na priestore veľmi krátkych kapitol sa nám odkrýva román stojaci hneď na niekoľkých pozitívach. Jedným z nich je formálna stránka - vnútorná dynamika a dynamická narácia z pozície autorského rozprávača, v ktorej autor zbytočne text neretarduje statickými obrazmi, skoro úplne vynecháva určitú hlbšiu metaforiku, melancholiku či ,,pravú" poetiku textu. Namiesto toho nám predkladá miestami až čisté chronologické rozprávanie a dynamický popis udalostí, v ktorom vnútorné reflexie a introspekcie síce hrajú svoju rolu, no nie nejak závažnú a v ktorom štylistika a jazyk sa snaží udržať v zabehnutých vodách jednoduchosti a prístupnosti i pre konzumného/zážitkového čitateľa. Ďalším čitateľsky príťažlivým prvkom je zložka humoru, klasického ,,hláškujúceho" a v menšej miere situačného, ktorý pomáha čitateľovi obľúbiť si i na prvý pohľad neľúbivé postavy, vytvoriť si k nim sympatie.
Forma in medias res síce nie je úplne najšťastnejšia, keďže autor sa snaží vytvoriť istý komplexný svet so svojimi zákonmi, pomenovaniami či náboženstvom, ktorý nám nie je známy (ktorý je, pravdepodobne, voľne inšpirovaný legendami o životoch Vikingov, druidov, elfov a i.), no v orientácii čitateľa nepomáhajú ani chaoticky zvolené mená hrdinov či miest, ktoré sa na seba podobajú, splývajú a v expozícii mätú. No po zoznámení sa s dejom už ich nemožno vnímať dojmom chyby. Expozícia samotná je možno až príliš dlhá a zbytočná. V istom zmysle celá kniha pôsobí ako jedna veľká tristostranová expozícia k ďalšiemu dielu. Teraz nenegujem tvrdenie vyššie, narácia je veľmi jednoduchá a text sa číta ľahko, no občasne sa zdá, že dej je až priveľmi uponáhľaný, zrýchlený a nakumulovaný, charakterový vývin postáv prebieha rovnako, predovšetkým v druhej polovici knihy.
Oceniť treba Abercrombieho snahu o vytvorenie istého typu bildungsrománu, čo však na poli fantastiky či žánrovo podobných titulov zase nie je tak inovatívne. Leitmotív postavy dospievajúcej a hľadajúcej samého seba, či svojho miesta v spoločnosti je tu spracovaný zaujímavo, tradične a čitateľsky atraktívne, zároveň nevybočujúc zo zažitých literárnych koľají. Hlavná postava Jarvi je teda krásnym archetypovým vzorom všetkých zažitých motívov, charakterových vlastností a schopností, ktoré sa v modernom románe akéhokoľvek žánru môžu pre hrdinu nájsť. Motívy krivdy, ublíženia, prisahania pomsty, nájdenia svojho skutočného ,,ja", spoznania sily priateľstva, potenciálnej lásky a nakoniec i schopnosti vysporiadať sa so svojimi démonmi a strachmi a charakterový prerod.
Práve archetypovosť je jedným z hlavných problémov diela. Predpísanými a déja vu mustrami sú totiž spracované a zobrazené nielen postavy, ale i prostredie, zápletka a i., čo nutne neznamená, že príbeh pôsobí naivne a prvoplánovo, no akoby sa autor držal v zažitých a tradičných medziach žánru a nemal chuť z nich vystúpiť pre svoj vlastný komfort a zjednodušenie svojej tvorby. Nemožno za to Abercrombieho naplno odcudzovať - archetypy, práve v žánri fantasy prevládajú a istým spôsobom s nimi potenciálny čitateľ ráta, keďže často sú už istým fabulovým pravidlom - odchod hrdinu, príchod na miesto boja, pomsta či zrada, no, chtiac-nechtiac, kvalita diela sa priamo úmerne znižuje ich použitým množstvom a tvorí sa čitateľský stereotyp. V doslove sám autor pripomína, že dielo a celú trilógiu žánrovo štylizuje skôr ako fantasy pre mladých - istý Young Adult žáner - teda, že zjednodušuje naráciu, štylistiku, zápletky atď. práve kvôli tomuto dôvodu a tejto cieľovke a opodstatnene nehrá na ,,vyššiu" literatúru. Nakoľko je už toto autorský alibizmus ponechám na zvážení každého.
Román Půl krále značí už odporúčaním G. R. R. Martina, že čitateľov Hry o tróny by mohlo zaujať i toto dielo - i keď nemožno od neho očakávať dejové spracovanie tak veľkej masy postáv či rôznych zápletiek a perspektív. Potenciálneho čitateľa neurazí a pobaví. Zaujme predovšetkým dynamikou rozprávania, vytvorením a spracovaním nového prostredia a humorom. Padá však na nekreatívnom autorskom prístupe k zápletke a zámere, urýchleným charakterovým vývinom postáv či závere. Nič to však nemení na fakte, že označenie ,,pravá explicitná stredoveká fantasy telenovela" si zaslúži.