Motýľ je krásny živočích, ktorý netuší, aké nádherné má krídla. A práve k tým krídlam môžeme prirovnať samých seba. Každý z nás je iný a jedinečný. Niekomu krása vyviera priamo z vnútra, iný je krásny navonok (myslím tým vzhľad). Osobne mám rada, keď krása vychádza z hĺbky srdca — pretože taký človek si ani neuvedomuje, aký je láskavý a dobrý k druhým, úplne prirodzene.
Takíto ľudia bývajú veľmi citliví a často si vo svojom vnútri nesú najväčšie a najbolestivejšie krivdy a jazvy z detstva. No niekedy im do života vstúpia ľudia ako strážni anjeli, ktorí im zmenia zmýšľanie a nasmerujú ich život správnym smerom. Môžu to byť napríklad pedagógovia či vychovávatelia. Venujú sa nám, trávia s nami čas niekoľko hodín denne, niekoľko rokov. Treba im vzdať hold a byť vďačný za to, čo nás naučili. Zohrali v našich životoch dôležitú rolu.
O tomto je aj príbeh Motýľ netuší, aké krásne má krídla - veľmi emotívny a citlivý.
Edda je bývalá profesorka matematiky, ktorá túži ešte raz v živote stretnúť svojich bývalých žiakov, s ktorými chodila na matematické olympiády. Bolo ich osem a spájalo ich silné puto.
Edda je energická sedemdesiatnička — svojská, no na svoj vek veľmi udržiavaná dáma, oplývajúca neskutočným humorom. Keby ma teraz počula, asi by ma dobre vyhrešila za to, ako som ju nazvala, heh :D. Okamžite si ma získala a nedalo sa ju neobľúbiť. Bola to pani profesorka, na ktorú sa nezabúda.
Dej sa odohráva na jej oslave životného jubilea, do ktorej ju dotlačila kamarátka Karin. Tá sa jej postarala o veľké, emotívne prekvapenie. Vo chvíli, keď sa to odohralo, mi vyhŕkli slzy do očí. Bola som úprimne dojatá.
Spoznáme prvú dvojicu študentov, ktorí mali počas školy k sebe blízko, aj keď pochádzali z rozdielnych svetov. Spolu s ich učiteľkou matematiky sme sledovali ich kradmé pohľady, občasné dotyky a nesmelé úsmevy... V maturitnom ročníku sa však udialo niečo, čo ich cesty nadobro rozdelilo. Sama som bola zvedavá, prečo medzi nimi aj po rokoch panovala taká nevraživosť.
Kapitoly z minulosti nás vtiahli do obrazu. Postupne sme odkrývali a rozpletali ich životné cesty. Nedorozumenie, ktoré si nevysvetlili, ich viedlo k omylom, ktorých sa dopustili. Obaja to mali poriadne tŕnisté. Sorena mi bolo obzvlášť ľúto. Mal krásne krídla, len o tom netušil.
Emócie tu boli ako na horskej dráhe. Do poslednej kapitoly som nevedela, ako to medzi nimi vlastne dopadne. Autorka ma držala v tom správnom napätí. I cez to všetko som im držala palce.
Rebeka mala super kamošku Aniku, ktorá mala tiež veľmi zaujímavý príbeh. Zbožňovala som jej mamu a nevlastného otca. Autorka tu zakomponovala veľa krásnych myšlienok.
Napísané to bolo krásne, jemne, s citom a emotívne. Normálne ma to vrátilo do študentských čias.
Zoznámili sme sa tu trochu bližšie aj s ostatnými žiakmi. Hanka nás ani tu nešetrila a pripravila nám pár nečakaných a šokujúcich zvratov. Aspoň ja som to nečakala. Som zvedavá na ďalšie diely.
Koniec mi pohladil moju romantickú dušičku a vyčaril úsmev na tvári.
Motýľ netuší, aké krásne má krídla je výborná romantická kniha, ktorú odporúčam. Je krásna navonok aj zvnútra.