Dcéra šialenca rozhodne patrí medzi knihy, ktoré svojou originalitou dokážu vyraziť dych. Neviem, do akej miery sa autorka inšpirovala pôvodným príbehom, ale čo sa týka dynamiky deja, príbeh každou stranou graduje. Autorka má okrem toho svižný štýl a stránky sa miestami čítajú akoby samé.

Jediné, čo môže byť prekážkou je hlavná postava. Juliet má síce šestnásť rokov, ale miestami sa správa naozaj neprimerane svojmu veku. A  to dosť kazí celý dej. Zo začiatku je optimistka, ale postupne prechádza určitými situáciami, ktoré jej pohľad na svet úplne zmenia. Je to premena, ktorou ako postava musí prejsť, aby sa mohla na konci postaviť sama za seba a bojovať za to, čo je správne.

Okrem toho, Juliet ako mladé dievča rieši aj nápadníkov a vzniká tú milostný trojuholník, ktorý je zbytočný, pretože príbeh nejako zvlášť neoživuje, len to spôsobuje v Julietinych pocitoch oveľa väčší zmätok. Pritom uprednostňuje miestami citové záležitosti, ktoré dosť spomaľujú dej, čo je jeden z problémov, ktoré môžu pri čítaní vyvolať pocit hluchého miesta.

Veľkou výhodu je zvrátenosť, ktorá kniha obsahuje. Oživuje to celý dej a nie je to len jednotvárny príbeh o dievčati, ktoré našlo svojho otca. Nie je to morbídne, ale obsahuje to časti, ktoré sú vyslovene surové a kruté. A celkovo je zaujímavé si predstaviť, že niečo také by mohlo v reálnom svete fungovať.

Autorka poukazuje na určitú formu života, a tak trochu polemizuje nad tým, či by podobné stvorenia mali vôbec existovať. Tieto myšlienky boli veľmi veľkým plusom knihy, pretože prináša tak trochu nový pohľad na niečo, čo by v prírode ani nemalo existovať. Filozofuje nad tým, čo je správne a čo nie. A či človek vôbec má právo vytvoriť a vziať život. Zároveň  poukazuje na to, aká tenká hranica je medzi realitou a ilúziu. A aké ťažké je zostať sama sebou a bojovať za správnu vec, aj keby tá druhá možnosť bola tá ľahšia.

Postavy čelia nie raz kritickým situáciám, ktoré zvládajú niekedy príliš ľahko, inokedy s oveľa väčšími ťažkosťami než by si človek predstavil. Sú určité scény, ktoré autorka zvládla bravúrne a psychické rozpoloženie postáv balansovalo medzi krutou realitou a sladkou ilúziou, čo patrí určite k veľmi veľkým výhodám. 

Nie je to dokonalá kniha. Veľa vecí sa deje bez vysvetlenia, čo spôsobuje menší chaos. Dej sa miestami ťahá, neprináša nič nové a zároveň podáva akoby svedectvo o hrôzach ostrova.  Svojich fanúšikov si to isto nájde, ale aj skupinu, ktorú táto kniha úplne obíde. Tí, ktorí majú radi nevšedné príbehy, ktoré sa odohrávajú v minulosti, neprekáža im milostný trojuholník a zároveň sa vedia preniesť aj cez otravnú hlavnú hrdinku si knihu Dcéra šialenca užijú a my ostatní ju len budeme musieť pretrpieť a zistiť, že koniec je naozaj iný, než by sa zo začiatku očakávalo.