Ako každá hrdinka slovenskej knižky, aj Lara je zodpovedná, bezhranične milujúca, skromná, pekná, odvážna, inteligentná, vášnivá, oddaná.... veď sa chápeme – ide o veľmi „komplexný“ charakter s maličkými nechutne rozkošnými chybičkami krásy („och bože, moje vlasy sú tak strapaté a husté“ „och nie, mám pehy na nose a červenám sa!“).  Ostatné postavy ako keby znova slúžili iba na uctievanie tej hlavnej hrdinky a vôbec nežili vlastné životy, a tie ktoré majú tú drzosť, si ukradnú iba pár riadkov textu v celej knihe. Aspoň, že kone nevedia rozprávať, iba roztomilo erdžia a pýtajú si jablko. Príbehu bolestne chýba širšie spektrum, viac hlavných postáv, možno zamotanejšia zápletka a zaujímavejšie charaktery. 

ALE.

Tentokrát som bola milo prekvapená, že napriek tomu, aká bola Lara vo svojej podstate nudná postava, bola mi v celku sympatická. A pri knihe som si naozaj oddýchla. A to bol účel, aký som aj očakávala od chvíle, čo som ju otvorila prvýkrát. Keď ju rozčítate tak ako ja, skoro ráno, sediac pod stromom v romantickej atmosfére, určite vám pomôže nachvíľku odkráčať z pochmúrnej reality. Budete si pomaly užívať jazdu s Larou a jej Robsonom, zažijete spolu s ňou prvú veľkú lásku, a sladký príbeh sa napokon pomaly zvrtne na dojemné drama. A ak nebudete také kritické potvory ako ja, možno vám to bude na záver knihy aj ľúto. 

Aký osud Laru čaká, si čitateľ domyslí celkom rýchlo, ale mne osobne to nepokazilo dojem a bola som naďalej zvedavá, čo sa bude diať. Bohužiaľ, vždy keď autorka získala moju pozornosť – (Lara stretáva svojho bývalého. Larina kamarátka chodí s gaunerom alebo Lara zisťuje, kto vlastní Ranč) –  tak som si vravela: „Z toho by boli tak skvelé zápletky!“ Keby ich len spisovateľka dotiahla ďalej, namiesto toho ich len načrtla a potom uzavrela pár jednoduchými vetami. Veľká škoda. 

Za čo však autorku veľmi chválim je, že kniha je na rozdiel od mnohých iných podľa môjho názoru naozaj vhodná pre dospievajúce dievčatá. Aj témou, aj zápletkou, aj faktom, že Lara sa okrem svojich milovaných nezabúda starať aj o svoje záľuby a o svoje duševné rozpoloženie. A to bohužiaľ nie je samozrejmosťou pri tomto žánri, kde hlavné hrdinky zvyčajne okrem rozjímania nad svojim vyvoleným nemajú nič lepšie na práci.

Ak to mám zhrnúť – kniha Silnejšia ako osud bola ako nedeľný film na Hallmarku, nežná, jednoduchá, oddychová. Záver sa mi páčil, postavy mi liezli na nervy iba občas. Štýl písania bol lepší, než iné slovenské romány ale v niečom predsa trocha podobný. Nevyvolalo to vo mne žiadne silnejšie emócie ale pomohlo mi to na chvíľku sa prestať vnímať život okolo. Chcela som knihu, ktorá mi pripomenie, že život je jednoduchý pokiaľ sa vieme vyrovnať s tým, čo príde. A takú som aj dostala. Napokon... príbeh nemusí byť vždy zložitý aby chytil za srdce.