Nenávidím deliť knihy podľa pohlavia, pre ktoré sú určené. Ale ak sa musím vyjadriť tak poviem, že táto kniha je ...bezpohlavná (Ha! Dali ste sa nachytať!). Vedel by sa s ňou stotožniť hocijaký čitateľ bez ohľadu na chromozómy. Je vyrozprávaná Henrym a citový rozmer jej dodáva príbeh Grace.

Pri prvom čítaní sa mi až tak nepáčila. Emocionálne mnou nepohla ako iné príbehy. Neslzila som pri nej. Ani obálka nie je ničím extra a už samotná anotácia znie ako niečo, čo sme čítali už tisíckrát predtým. A aj napriek týmto dojmom som si z nej odniesla asi tú najsurovejšiu priamočiaru pravdu o vzťahoch. Možno sa mi spočiatku nepáčila, no istú výnimočnosť jej upierať nechcem a ani nemôžem.

Medzi Grace a Henrym bol súzvuk duší. Povestné iskry však nelietali. Preto som na vážkach označiť túto knihu ako romantickú. Nie je to sladký milostný príbeh. Bol trpký, tvrdý a studený. Sarkastický, vtipný a zložitý. V tomto príbehu nemáte komu fandiť. Budete cítiť, že postavy uvažujú a konajú ako skutoční ľudia a asi budete vedieť ako to dopadne. Ale na tom vôbec nezáleží. V tejto knihe nejde ani tak o dej ako o atmosféru a jej posolstvá. O momenty uvedomenia, ktoré budete spolu s Henrym prežívať.

Čo vás teda čaká? Aby to celé nevyznievalo príliš depresívne, pripojím pár pozitívnejších bodov:
- Pekné úvahy o ničote (počkať, to znie trocha depresívne),
- Prezentácia v powerpointe,
- Henryho znepokojujúco geniálna sestra Suds,
- Situačný humor,
- Veľa pop kultúrnych odkazov a „modernejší“ druh humoru.

Srdcu nerozkážeš je kniha, ktorá by sa mala predpisovať na porozchodové depresie pretože vám vzťahy nasvieti z tej menej ružovej stránky. Knihy z rovnakej edície (YOLI) Eleanor a park alebo Vesmír na pleciach by mali čítať zlomení skeptici, čo potrebujú znova uveriť. Srdcu nerozkážeš je zasa pre ľudí, ktorí sa nevedia vymaniť z citových pazúrov a potrebujú trocha racionálnejší pohľad na vec aby sa pozviechali. To, ako prehliadame všetko zlé, keď sme zamilovaní. Ako si vsugerúvame, že nedokážeme bez niektorých ľudí žiť  napriek skutočnosti, že sme žili aj roky predtým než sme ich poznali. Ako radi podliehame citom a dobrovoľne strácame kontrolu pretože sa nám páči veriť na osudovú lásku. Chceme veriť, že láska je samočinná a funguje na zotrvačník a že na nej nemusíme pracovať. Stačí len čakať kedy príde, a potom bude trvať večne.

Z dialógov postáv som mala zmiešané pocity. Postavy boli občas až neznesiteľne „cool“ a nad vecou. Vždy vedeli čo povedať, ako keby sa narodili s darom reči plynulého sarkazmu. Pop kultúrne narážky boli fajn, ale mohlo ich byť menej. Je to zaujímavá vložka príbehu, nemala by však vypĺňať toľko priestoru. A tým z vás, ktorí nemáte prehľad o aktuálnych veciach, budú niektoré vtipy unikať.. Ale rozumiem, že to bolo v príbehu účelné. Spolu s intenzitou vzťahu rástlo aj množstvo interného (a internetového) humoru. Tak to býva.

Autorka čerpala inšpiráciu z novinových článkov, či už náučných, cestopisných alebo blúdila internetom a zbierala humor, ktorý by do jej románu pasoval. Sama sa na záver knihy priznáva, že sa jej pop kultúrne odkazy vymkli spod kontroly a že s ňou máme mať trpezlivosť.

Ja jej môžem k jej debutovej knihe iba pogratulovať pretože málokomu sa na prvý raz podarí stvoriť moderný príbeh, ktorý má aj hĺbku.

A viete ako som na začiatku spomínala, že sa mi prvý krát kniha nepáčila? Je to preto, že som ju iba prečítala a zabudla som pri tom premýšľať. Keď som ju čítala znova, nielenže sa mi zapáčila, ale dokonca som sa v istých pasážach aj našla.