Ztracena v bílém šumu- Javier Castillo
9. 5. 2022 19:47:15 | Autor: @aaaadka

Hoci čítam všetko, mojím obľúbeným žánrom bol odjakživa horor, krimi a triler. Preto vždy, keď sa objaví na trhu niečo z tohto žánru, môj mozog automaticky siaha po týchto tituloch, a to často aj bez ohľadu na anotáciu či obálku. Len málokedy si vyberám knihu na základe recenzií. Nemám totiž rada ten rozruch okolo, lebo sa vždy bojím, že nebol oprávnený, že ma kniha nebude baviť. No tu som zase raz i tak podľahla práve tomuto trendu. Ale nemôžem povedať, že to ľutujem. Hoci to nebol najlepší, či najnapínavejší triler aký som si kedy prečítala, moje srdce a miesto v knižnici si predsa len niečím získal. Vlastne, ani neviem čím presne, pretože kniha mi vďaka krátkym kapitolám a zaujímavej zápletke v niekoľkých časových líniách ubehla možno až príliš rýchlo.

A to možno aj vďaka samotnej téme. V knihe Ztracena v bílém šumu bolo ústrednou myšlienkou nájsť malé dievčatko, ktoré sa stratilo. Nastal veľký rozruch, lebo rodičia hľadali všade, a za pár minút sa po malej zľahla zem. Odvtedy ju nik nevidel, nik o nej nepočul. A presne v tom momente som sa vžila práve do roly rodičov, ktorí neúnavne hľadali roky svoju dcérku. Každý deň vstávali s dávkou nádeje, že dnes sa to podarí. A práve tento aspekt vo mne zarezonoval, keďže som čerstvá mamina teraz už 5 mesačnej slečny. Pretože si ani len nechcem predstaviť, aké peklo by ma čakalo. Robila by som asi úplne rovnaký rozruch, a už teraz viem, že ak by som mala každý deň takto vstávať a pozerať do prázdnej postieľky, skôr či neskôr by som sa určite zosypala. Asi ako každý. Pretože by mi neostalo nič, len veľká diera v mojom srdci a prázdna detská izbička, do ktorej by som sa bála nazrieť. 

A samozrejme, že sa to stalo. 

No potom prišlo niekoľko dôkazov, kaziet, na ktorých bola ich dcéra. Ožila nádej. No aj keď kaziet prišlo niekoľko, vyšetrovanie sa nikam neposunulo. Až raz, keď sa do toho opäť vrhla novinárka, ktorá po dievčatku pátrala od začiatku, prišla na zdanlivo jednoduchú vec. Pozerala na kazetu, kde v bielom šume preskakovali bodky. Miesili sa sem a tam. Krúžili, až v mysli vytvorili určitý nápad, ktorý viedol k veľkolepému psychologickému rozuzleniu, na ktoré budem spomínať ešte dlho. 

Pretože moje srdce zaplesalo radosťou. Pretože som si predstavila, ako dcérku po rokoch opäť chytili za rúčku, a privinuli si ju. 

A v tom momente, som ja doma urobila to isté.