Domofón je debutom známeho Poľského spisovateľa, ktorému sa oplatí venovať pozornosť.
Všetci knihomoli poznajú známe heslo “nesúď knihu podľa obalu”. V tomto prípade mi nedalo inak. Keď som videla pochmúrnu fotku komunistickej sídliskovej architektúry na obálke knihy, hneď so mnou putovala domov. Do podobného paneláku.
V úvode nás dielo privitá citátom z Kingoveho Žiarenia. Sídliskový horor sa môže začať. Mladomanželia sa sťahujú do varšavského panelákového bytu. Prívanie je vskutku netradičné. Na chodbe sa váľa hlava, zbytok tela je vo výťahu. Aby toho nebolo málo, obyvatelia paneláku sa chovajú naozaj divno a z domofónu sa ozývajú záhadné hlasy.
Alkoholik, náboženská fanatička, novomanželia, rodičia s rebelujúcim synom. Pýtate sa čo majú títo obyvatelia spoločné? Nikto nedokáže opustiť panelák. Komunikácia s okolitým svetom nie je možná. Obete postupne pribúdajú
Miłoszewski šikovne pracuje s atmosférou. Niektoré časti sú písané formou dialógov divadelnej hry vďaka čomu sa čitateľ cíti ako pozorovateľ. Správanie jednotlivých postáv sa neustále mení vplyvom neviditeľnej sily. Stiera sa hranica medzi realitou a halucináciou.
Kniha nenadchne, ale v žiadnom prípade neurazí. Pre milovníkov strašidelných príbehov je to príjemná oddychovka na jesenný upršaný večer pri šálke čaju. Ja som si knihu za týchto podmienok naozaj vychutnala.