Jedno talianske leto je príbeh o smrti blízkeho človeka, vyrovnaní sa so stratou, hľadaní seba samého, rodine a, samozrejme, i láske. Bola to taká príjemná jednohubka s letným nádychom, ku ktorej však mám určitú výhradu.
Katy mala so svojou mamou veľmi blízky vzťah. Bola nielen jej matkou, ale i najlepšou kamarátkou, oporou, pomocnou rukou, radcom, studnicou múdrosti a veľkým vzorom. Nemožno sa teda čudovať, že matkina smrť ju doslova položila na kolená a teraz sa cíti stratená. Posledné mesiace strávila starostlivosťou o ňu a zrazu nevie, čo má robiť. Z tohto dôvodu sa rozhodne odísť na dovolenku do Talianska, ktorú spoločne plánovali, keďže pred 30 rokmi tam jej mama zažila jedno z najkrajších období vo svojom živote.
Je pekné, keď sú si matka a dcéra takto blízke, no podľa môjho názoru bola Katy na matke až moc závislá. Žiadne rozhodnutie neurobila sama, vo väčšine sa riadila tým, čo jej povedala mama, čo mi príde pri dospelej žene trochu zvláštne. Poradiť sa? Prečo nie! No niektoré rozhodnutia by podľa mňa vydatá tridsiatnička už mala robiť sama. Miestami som jednoducho mala problém porozumieť jej správaniu.
Veľmi sa mi páčilo prostredie Positana, od reštaurácií, hotelov, pamiatok, prírody po jedlo. Toto malebné mestečko dodávalo celému príbehu letnú, dovolenkovú atmosféru. Autorka ho pekne opísala, až som mala miestami pocit, že sa tam nachádzam aj ja. K príjemnej atmosfére prispeli aj sympatickí miestni obyvatelia, ktorí sa Katy hneď "ujali" a spríjemňovali jej jej pobyt.
Zápletka ohľadom toho, že Katy mala možnosť stretnúť mladšiu verziu svojej mamy a spoznať ju aj z inej stránky bola zaujímavá a spestrila celý príbeh, preto som bola zvedavá, ako to všetko vyvrcholí a najmä, ako to autorka celé vysvetlí. S týmto som však nebola úplne spokojná, niečo mi tu chýbalo. Osobne mi prišiel koniec dosť rýchly a nejak som nedokázala uveriť tomu náhlemu rozhodnutiu (alebo ako by som to nazvala) Katy o jej budúcnosti. Toto bolo pre mňa najväčšie mínus celého príbehu.