Autorka do svojej najnovšej knihy Piliere ilúzie zakomponovala pandémiu Covidu-19. A musím povedať, že to zvládla a vystihla jej podstatu na výbornú. Spočiatku mi spomienky na pandémiu vyvolávali miernu úzkosť, ale nemôžeme sa tváriť, že tu nikdy nebola a faktom je, že sa zapísala do dejín tak, ako napr.španielska chrípka alebo iná epidémia vírusu… V čom je ale pandémia covidu-19 iná? Zažili sme ju. Začali sme si vtedy viac vážiť a chrániť zdravie, niektorí sme, zavretí doma spomalili… Preto vidím istú dôležitosť venovať sa aj tejto téme - aby sme nezabudli na dôležité hodnoty.
Nemusíte sa ale báť, pretože ústrednou témou knihy sú dve podobné rodiny s výmenenými rolami. Prvú tvorí psychiatrička Simona s jednou dcérkou a mužom, ktorý sa nestará (koľkokrát som mala chuť namiesto Simony naňho poriadne nakričať!)… Keď Simone z nemocnice ujde mladá pacientka, nastupuje na scénu kapitán Pešec, ktorý to v osobnom živote taktiež nemá ružové (ach, niektorí rodičia si svoj “titul” nezaslúžia!)
Autorka sa zameriava na pomaly sa rozpadávajúce časti ilúzie, v ktorých postavy dlhodobo žijú. Príde však čas, kedy sa rozpadne aj posledná časť, ktorá ich zahná do kúta, ale na druhej strane, im dáva možnosť opätovne rásť.
Je to príbeh zo života, každý môžeme (alebo možno už žijeme?) v ilúzii… Medzi riadkami je možné nájsť posolstvá, ale aj pekné či tvrdšie a pravdivé myšlienky. Autorkin jazyk hodnotím na úrovni.
Hoci niektoré veci zostali nedokončené (žeby možnosť pokračovania?), nemôžem opomenúť fakt, že pri čítaní ma prenasledoval akýsi hnací motor. Po skončení kapitoly som ihneď chcela ďalšiu. Kniha má v sebie niečo, čo vás môže popohnať vpred. Určite jej dajte šancu…