Kto by nemiloval Jane Austenovú? Verím, že sa takí ľudia nájdu, nech sa so mnou ani nebavia (XD žartujem- tak trochu). No ako mládež “presvedčiť”, že autorka z regentskej éry je vskutku nadčasová, moderná, či dokonca feministická? Najlepším spôsobom je prerozprávať jednoduchším jazykom, bližším mladšiemu čitateľovi, literárne klasiky. Austenovky si teda v zahraničí užívajú aj deti, u nás majú možnosť siahnuť po takto prerozprávaných dvoch dielach- Pýcha a predsudok a Rozum a cit.
Práve Rozum a cit je klasikou, ktorú prerozprávala Joana Nadin. Príbeh je zrozumiteľný, ľahko a sviežo plynúci. Dokonca aj moju Pauli(10r.) úvod zaujal, až sa rozhodla naučiť sa prvé dve kapitoly na Hviezdoslavov Kubín. Zvyšok sme si čítali pred spaním(ja som čítala, deti počúvali). Občas sa Pauli pozastavila nad nejakým slovom, či udalosťou, ale šlo skôr o malého narušiteľa(3r.)plynulého čítania, ako nevhodne zvolené slová prekladateľa. Spoločné čítanie knihy som vzdala, keď sa Pauli spýtala ako mohol Willoughby napísať list. Veď je to kôň. Nuž, je pravda, že v príbehu je viacero postáv, ale zameniť si jedného z nápadníkov sestier Dashwoodových s koňom, bolo už aj na moju chatrnú trpezlivosť viac ako dosť. Takže napínavý záver som si dočítala sama. Jane vypichla asi každý charakter vtedajšej doby(no dnes to je o dosť horšie, vtedy sa urážky servírovali naozaj vyberavo a jednoduchší adresát ani hanlivé poznámky nemusel pochopiť), šikovne zapracovala do rôznorodých postáv. Nechýbajú klebetnice, manipulátorky, hamižníci, klamári, no hlavná postava sa dokáže obetovať v mene lásky a “nechať vyhrať lepšieho”. Elinor nie je dokonalá, má svoje chyby, ale jej povaha je mierumilovná. Prekrútené polopravdy a ústne podanie robí v Austenovej príbehoch šarapatu a aj keď som si myslela, že niektoré skutočnosti sú iba fámy, prekvapilo ma, že to tak nakoniec nebolo. Knižku dopĺňajú čiernobiele ilustrácie, nechýba legenda s menami postáv a vysvetlivkami o príbuzenských vzťahoch… skrátka, ak chcete, aby deti začali s klasikou, toto je tá správna voľba.