Kristína (neoverený zákazník)
Dom mojej matky…
Ako začať? YouTube kanál rodiny Frankeovcov 8 Passengers mi bol absolútne neznámy až do momentu, keď sa mi do rúk dostala táto kniha. Mám načítaných viacero skutočných príbehov, kde by matky získali titul „matka roka“ - no, žiaľ, v tej najhoršej možnej kategórii. A pravdupovediac, niektoré ženy si samotný titul „matka“ vôbec nezaslúžia.
Presne tak je to aj v prípade matky autorky Shari Frankie. Vo svojej autobiografii odhaľuje skutočnú realitu ich rodiny - úplne odlišnú od tej, ktorú prezentovala jej matka na YouTube. Kniha zároveň veľmi jasne ukazuje, aké následky má na dieťa to, keď je využívané ako zdroj online obsahu a rodinného zárobku. Každý okamih ich života bol verejný, súkromie mizlo a názor detí nikoho nezaujímal. Tento rozmer príbehu je mrazivým pripomenutím, že aj rodinný kanál môže byť v skutočnosti formou zanedbávania a zneužitia.
Téma narcistických matiek sa skloňuje čoraz častejšie a rovnako aj to, aký trvalý dopad má ich správanie na život dieťaťa v dospelosti. No zhrnúť celý svoj život, od detstva až po dospelosť, na papier tak otvorene, ako to urobila Shari, si vyžaduje obrovskú odvahu. V knihe sa stretávame s manipuláciou v rôznych podobách - od tej „bežnej“ až po tú premyslenú a sofistikovanú.
Autorka odhaľuje aj zlyhanie otca. V detstve si ho často idealizovala, čo je pochopiteľné, najmä ak bol tým, kto občas priniesol do rodiny trochu svetla. Napriek tomu sa ukazuje (a to nielen v poslednej tretine knihy), že ani on nebol tým, koho si vysnívala - až na pár výnimiek nebol schopný postaviť sa na stranu svojich detí.
Shari je najstaršia zo šiestich detí. Ako najstaršia som sa v jej pocitoch videla veľmi jasne - zodpovednosť za súrodencov, vina, obviňovanie, potreba chrániť… Shari sa v rodine stáva tretím rodičom, a to je moment, ktorý pri čítaní bolí. Bolesť tak pramení nielen z toho, čo dokáže matka svojim deťom spôsobiť, ale aj z toho, čo musí najstaršie dieťa niesť na svojich pleciach.
Knihu som prečítala počas nedeľného popoludnia a emócie vo mne doznievajú ešte teraz. Som veľmi vďačná za to, kam ich príbeh smeruje, a verím, že to najhoršie už majú za sebou a len to najlepšie pred sebou.
Autorkin štýl je priamy, úprimný a napriek náročnej téme veľmi plynulý. Kniha otvára oči a odporúčam ju každému, kto sa zaujíma o skutočné príbehy či psychológiu rodiny.