Betty (neoverený zákazník)
DEVNEY PERRY – KRIŽOVATKY
"Nebola som hosť. Nebola som divák. Bola som tu pracovne. Prišla som urobiť to, čo ma ocko naučil."
Tento nádherný príbeh mi ukázal, aká môže byť ozajstná, čistá láska, ktorá prekoná všetky prekážky a hlavne čas. Nebol to obyčajný príbeh o láske medzi ženou a mužom, bolo to o láske k rodine a k domovu.
"Nepatríš sem, Indya."
Indya s rodičmi každé leto pár dní trávi v jednom rezorte v Montane, kde pozná Westa, syna majiteľa rezortu a ranča. Spoznajú sa ako deti, celý rok sa stretávajú len na pár dní, a predsa si vytvoria silné puto.
Príbeh sa odohráva v dvoch časových líniách. Spoznáme minulosť, odkedy sa zoznámili. Dozvieme sa, čo všetko spolu za ten týždeň zažili. A čím sú starší, tie city sa pred očami čitateľa pomaličky zmenia na lásku. Mladí, po uši zamilovaní, a predsa každý z nich si plánuje budúcnosť niekde inde. Budúcnosť, kde ten druhý nehrá žiadnu rolu. Ako by aj? Keď žijú úplne v iných svetoch a bojujú s vlastnými démonmi, ktorých prináša samotné dospievanie a ich rodinné vzťahy.
"…s každým ďalším rokom zostával v Montane čoraz väčší kus môjho srdca ešte dlho po tom, čo sa prázdniny skončili."
Každý z nich si žije svoj život, stretávajú nových ľudí, majú iné vzťahy. Indya si sľúbi, že sa už do rezortu nikdy nevráti. Predsa to osud zariadi inak a nielenže sa tam len tak vráti, ale ona si to kúpi.
Ako sa West zatvári, keď ju uvidí po rokoch? A hlavne ako bude reagovať na to, že ich rodinný podnik už nepatrí im? Bude jeho rodina rešpektovať Indyu ako novú šéfku?
"Toto je môj domov. Ak je toto jediný spôsob, ako tu môžem zostať, tak nech je po tvojom."
West je hrdý muž, ktorý odjakživa pracoval na ranči. Rozhodne sa zostať, ale ich začiatky spolupráce sú veľmi ťažké.
Prečo vlastne Indya kúpila rezort, keď si sama sebe sľúbila, že tam už nikdy nevkročí?
"Strety na križovatkách. S Westom sme neboli nič iné, len dva svety, čo do seba narazili na križovatke."
Veľmi sa mi páčilo, ako autorka krásne, postupne vybudovala všetky vzťahy. Hlavne sa mi páčil vzťah Indye a jej otecka. Nádhera ?? Boli miesta, kde som mala slzy v očiach.
"Kiežby…"
Koľkokrát sme v živote začali vetu s týmto slovom? Kiežby som to robila inak? Kiežby som tomu druhému povedala, čo naozaj cítim alebo myslím. Kiežby sa to stalo inak? Kiežby som dostala druhú šancu? Ich príbeh je plný s takýmito otázkami. Nevypovedané slová môžu takisto bolieť ako tie, ktoré vyslovíme. Prečo sa niekedy bojíme ich vysloviť? A keď si už konečne naberieme odvahu, tak je väčšinou neskoro.