“Vyrástli sme na jej príbehoch. Vypočuli sme si ich veľa a niektoré nám rozprávala pred spaním … Všetky sme si vypočuli aj niekoľkokrát. Boli to príbehy z jej života…”
-
Už sú to takmer dva roky čo som sa prvýkrát stretla s tvorbou Lucie Berlin. Vtedy to bola jej zbierka poviedok Manuál pre upratovačky, teraz jej memoáre a listy.
Kniha Vitaj doma je rozdelená na dve hlavné časti: Vitaj doma a Vybrané listy z rokov 1944 - 1965. Prvá časť, ktorá prepožičala názov i samotnej knihe, rozpráva o jej detstve a ranej mladosti, o miestach kde žila, o zážitkoch a pocitoch z tohto obdobia, o neľahkom, avšak bohatom živote dieťaťa, teenagerky a neskôr manželky, matky a v konečnom dôsledku spisovateľky. Táto časť, ako i prvé zverejnené listy, ktoré písala ako dieťa otcovi, či už ako 17-ročná kamarátke Lorne ma bavili najviac. Lucia bola podľa všetkého nespútanéý dieťateenager s podrezaným jazykom.
Neskôr bol jej život všelijaký, len nie idylický, napriek tomu som z jej listov nadobudla dojem, že prežila mnohé obdobia, dlhšie či kratšie, v ktorých bola naozaj šťastná. Tieto obdobia však striedali obdobia pochybností, smútku a obáv z nadchádzajúcich zajtrajškov.
-
“Nikdy som neverila, že som schopná písať ako umelkyňa, ako spisovateľka, jednoducho písať, pretože som príliš márnomyseľná. Teraz, keď niekto iný povedal, OK, si spisovateľka, musím začať od začiatku s VIEROU. Musím začať.”
-
Lucia Berlin, žena troch mužov, matka štyroch detí, učiteľka, spojovateľka na ústredni, administratívna sila v nemocnici, upratovačka, spisovateľka - chameleón. Taká bola Lucia a také sú i jej poviedky.