V knihe Frantumaglia Ferrante popisuje, ako sa v mladosti sa snažila, aby sa jej literatúra podobala mužskej. Myslela si, že len mužská literatúra je dobrá a správna. Neskôr však prijala, že ženy sú schopné rovnako dobrých diel ako muži.
„Kedy sa všeobecne prijme fakt, že dokážeme myslieť, rozprávať, písať ako a aj lepšie ako muži?”
Spomína aj na to, ako sa kedysi snažila vyšperkovať všetko, čo napísala. Neskôr od toho upustila. Pochopila, že dôležitá nie je novota, ale pravda. A práve takými sú jej knihy. Nič neskrývajú, úprimnosť prinášajú na zlatom podnose.
Kniha obsahuje aj množstvo rozhovorov, ktoré boli realizované písomnou formou. Ferrante je v nich často unavená z otázok týkajúcich sa jej identity. Opakovane zdôrazňuje, že anonymita pre ňu znamená voľnosť. Svoje knihy necháva žiť vlastným životom. Myslí si, že ak sú skutočne dobré, cestu k čitateľom si nájdu aj bez jej pomoci. Ich celosvetová obľúbenosť dokazuje, že si tú cestu našli.
Nielen v tejto knihe, ale aj vo všetkých ďalších sa čitateľ utvrdzuje v tom, že Ferrante nie je autorkou, ktorá zostáva na povrchu. Naopak, siaha až na dno svojich síl, aby priniesla nie originalitu, ale pravdu.
Rozhodne ju nemožno považovať za typickú spisovateľku ženských románov. Preto by som všetky jej knihy neodporúčala len ženám, ale aj mužom, ktorí sa určite nebudú musieť hanbiť za to, že čítajú Ferrante.