Kukolka je jeden z najintenzívnejších románov, aké som tento rok čítala. Od prvých riadkov sa mi Samirin príbeh okamžite dostal pod kožu a som si istá, že tam ešte pobudne dlho...
"Vedela som, že ma čaká taký istý osud ako Dašu a Lydiu. Vedela som, že nepatrím k nikomu a nič nie som hodna. Že som jednoducho tu - ako šváby. Nikto nevie, odkiaľ sú. Nikto ich nepotrebuje. Žijú, kým ich niekto nezabije.”
Ukrajina, 90. roky, časy, keď nástup demokracie niektorým otvoril nevídané možnosti a iní toľko šťastia nemali. Ani Samira. Jej príbeh sa začína v detskom domove, kde si jej priateľku adoptujú do Nemecka. A odvtedy má Samira v živote jasný cieľ - aj ona sa chce dostať do Nemecka za svojou kamarátkou. Sedemročná naivne opustí detský domov a ocitá sa na ulici. Hoci detský domov nebol žiadna výhra, jej životné podmienky sa výrazne zhoršili. Odrazu sa z nej stáva Kukolka, vyrastá v dome bez elektriny, teplej vody a ďalších vymožeností, spolu s ďalšími deťmi ju zneužívajú na žobranie a kradnutie, no jej sen o idylickom živote v Nemecku ju drží nad vecou.
"Bolo by jednoduchšie snažiť sa o smrť než o život." Číru vôľu žiť má človek len vtedy, keď je už skutočne len krôčik od smrti," povedala mi raz Lydia. A bola to pravda."
Drsný, surový príbeh je napísaný fantasticky, bez hluchých miest. Nonstop emocionálna nálož. Lana Lux si servítku pred ústa nedávala, ani trochu mi nedovolila vydýchnuť a atmosféru vykreslila naozaj perfektne, autentickosť dosiahla aj výberom ostrejších jazykových prostriedkov. Všetky tie hrôzy, ktorými si Kukolka musela v takom mladom veku (!!!) prejsť, mi doslova driapali srdce na drobné kúsky, no nedalo sa pustiť ju z rúk, kým som sa nedozvedela, ako Samira nakoniec dopadne.
Koľko takýchto Kukoliek si vtedy prešlo niečím podobným? “Kde všetka tá špina ide?”
Možno keby sme čítali viac takýchto príbehov, naučili by sme sa byť menej ľahostajní voči osudom ľudí z okraja spoločnosti… Fakt si ju prečítajte.