Príbeh o Ariadne skoro všetci poznáme. Aspoň do toho bodu, kedy pomohla Teseovi poraziť Minotaura. Ale čo potom? Aký osud ju čakal? A kým bola tá nenápadná dievčina, ktorá svojím konaním zradila otca a zároveň zachránila ľudské životy? Prečo ľudia neoslavovali ju?
Som veľmi rada, že sa ku gréckej mytológii začína pristupovať aj z toho druhého pohľadu. Ženského. Je zaujímavé čítať o hrdinských činoch mocných polobohov, ale napadlo vám niekedy, čo sa deje s ich spoločníčkami? Často je to o znásilnení, zvrátených hrách bohov, o nespravodlivosti, zneužití, či o klamstvách. Ariadna nebola prvá a ani posledná, ktorá naletila pekným očiam a veľkým svalom. Jej príbeh bol do istej časti frustrujúci, cítila som aj za ňu pocit zrady a bezmocnosti, ale s Teseovým odchodom sa neskončil. Mám skôr pocit, že od toho momentu sa začal.
A od toho momentu som sa do príbehu ponorila. Musím priznať, že s prvými staranami som bojovala. Nebolo to vôbec zlé, ale nedokázala som sa začítať. Videla som, že príbeh je známy a celkom dobre napísaný, ale aby som ním žila, tak k tomu stále chýbal malý krok, ktorý až do konca knihy neprišiel. Ariadna nebola tuctová hrdinka, skôr bola, rovnako ako Kirké, nevýrazná a nenápadná. Ľudia ju často aj ku Kirké prirovnávajú a z časti majú pravdu. Bolo to podobné, ale zároveň úplne iné. Príbeh Kirké sa mi dostal pod kožu, aj keď dej nebol dynamický, ale Ariadnu som si k sebe nikdy nepustila. Možno to bolo rôznym štýlom písania, alebo samotnou jej osobou. Netuším.
V knihe okrem Ariadny a Tesea, spoznávame Ariadninu sestru Faidru, boha Dionýza, ktorého považujem za najviac výraznú osobu v celej knihe, Ikara a Daidala a mnohých ďalších. Autorka pekne prepojila ich linky, v pomerne krátkej knihe stihla do príbehu dať veľmi veľa a od momentu, kedy Ariadna zostala na ostrove opustená, som nevedela, čo od príbehu čakať. Ale to, čo prišlo, sa mi páčilo a Ariadnu som vonkoncom nezavrhla. Stále platí to, že som z knihy nezostala ohúrená, ale príbeh som si kvalitne užila.